Ocko sedí v pohodlnom kresle a číta noviny, čakajúc na futbalový prenos. Mama telefonuje s kamarátkou a práve preberajú neuveriteľne dôležitú tému - čo zase urobila ich spoločná kamarátka. Starší brat číta detektívku a babka štrikuje šál.
A kde som ja? Ja som vo svojej izbe a práve dokončujem umelecké dielo storočia - môj prvý obraz. Je nádherný - pre mňa - a chcem,aby ho videl celý svet. No ako prvá by som chcela, aby to moje veľdielo videla moja rodina. A idem to hneď aj urobiť. Ako prvý to musí vidieť moja babka. Tá je tiež umelkyňa, veď prekrásne štrikuje. "Babi, aha aký krásny obraz som namaľovala." "Teraz nemám čas, dieťa moje." Nevadí. Pôjdem za bratom. On si to istotne rád pozrie. Veď aj ja sa vždy pozriem, keď mi niečo prinesie ukázať. A to ani nie sú také významné diela, ako je to moje. Však ho aj vy vidíte. "Braček, pozri aká som ja umelkyňa. Máš tú česť vidieť ako prvý toto úžasné dielo." "Teraz nemám čas" No toto? To nie je fér. Ja na neho mám čas vždy, a on ma takto sklamal. No čo už. Idem za ockom. On ma snáď bude mať o moje dielo záujem. "Ahoj oci! Pozri sa na svoju milovanú dcérku, aká je šikovná...." "Teraz nemám čas." "Ocko, ale aspoň sa na to pozri. Veď to nebude dlho trvať. Dala som si tak záležať na tom obrázku.! "Povedal som už, že nemám teraz čas. Mám dôležitú robotu." Prečo na mňa nikto nemá čas? Nemajú ma radi? Veď ja chcem, aby mi venovali iba chvíľu. Chcem od nich tak veľa? Mamička! Mamička možno bude mať čas. "Mamička moja krásna, aha čo som namaľovala! Že som šikovná! Bude zo mňa maliarka." "Teraz nemám čas." "Ale maminečka, pozri sa, prosím ťa!?! Tak som sa snažila, aby som ti urobila radosť..." "Nevyrušuj ma. Vidíš, že mám dôležitú robotu a nemá čas sa zaoberať nejakými ... kresbami....." Smutne odchádzam od mamičky a po lícach sa mi rinú slzy. Zrazu sa z chodby ozve strašný rachot a zvuk rozbíjajúcich sa črepín. Babka pustí ihlice na zem, brat zoskočí z postele, mama preruší telefonát a otec položí diaľkové ovládanie a ozlomkrky sa ženú do chodby. Na zemi leží rozbitá váza po prastarej mame, ktorá sa v rodine dedila už piatu generáciu. Bola na tom najbezpečnejšom mieste, aké si len viete predstaviť. Najvzácnejší poklad... A teraz je rozbitá... A uprostred tých porozbíjaných črepín som stála ja. Chvíľu bolo také ticho, že som počula aj len svoj dych. A v tom to začalo. Zo všetkých strán na mňa začali kričať a rozčuľovať sa, že prečo som to urobila.Ubehlo už 10 minút, čo sa to spustilo... A ja? Ja som uprostred toho kriku stála a bola som spokojná... Konečne som to zvládla... autor: GabiKonečne na mňa mali všetci čas.